Val Senales & Area 47, summer trip

Tak ako sa to dohodlo tak aj bolo 9. júla sme vyrazili v zložení Adam Cagan, Igor Janckulík ako lyžiari a Dano Chomistek & Matúš Uhliarik reprezentujúci SNB . Náš kamión a.k.a Mistubishi L200 bol plnší ako plný a tak sme sa museli zrieknuť 4 luxusných stoličiek.

Cesta prebehla v kľude, až na pár momentov, keď sme zbadali hranice a očakávali kontrolu museli sme stíšiť rap v aute, dať dole šiltovky i okuliare a "tváriť sa slušne". Všetko to bol vlastne len planý poplach, pretože to žiadne hranice vlastne neboli, ale len mýto, ktoré sa na talianskych diaľniciach bežne platí (Osem €uri). Dano vytasil kilečko, zaplatil a išli sme ďalej.

Do destinácie položenej 2011 m.n.m. sme dorazili až večer a vybrali sme si v caravan parku super flek rovno pod svietiacou lampou. Samozrejme po zotmení sa všetky ostatné lampy rozsvietili a tá naša - VYPLA. Stan sme teda rozložili v úplnej tme, aj to zle, takže držali ho pokope špagáty. Prvé noci boli kruté ale časom sme si zvykli na ,,izbovú'' teplotu 3 Stupne celizové a studené nosy každé ráno sa stali samozrejmosťou. Okolo stanu sme mali temnú atmosféru a každý sa bál k nemu čo i len priblížiť, dokonca aj my a hlavne v noci. Prvých 5 dní bolo krásne počasie, jazdilo sa super.

Jazdili sme bez pauzy a bez vnímania, niekedy aj bez rozmýšľania. Poobedia sme chodievali na výlety po horách, alebo do sk8parku s celkom dobrým setupom na inline, sk8 poprípade sme len chillovali pri stane väčšinou po stojačky, alebo v aute pretože sme nemali stoličky. To sa však zmenilo, keď sme si raz po ceste z Merana (mesto kde sme chodievali asi každé 4 dni nakupovať a na pizzu) sprivatizovali lavicu s obrovským stolom z takého dvora, kde ich bolo asi 50. Odvtedy sme mali pohodlie. Z auta nám hral celú dobu nahlas RAP načo sme aj doplatili, pretože sa nám vlastne hneď pred prvým výjazdom do Merana vybila batéria a bolo po srande. Odvtedy sme sa museli uspokojiť s mini repráčikom. Elektriku sme mali tiež, aj keď nám chýbali tie talianske trojité koncovky, spravili sme si po svojom a to tak, že sme odrezali koncovku predlžovačky a jednotlivé kábliky natlačili do zásuvky (DONT TRY AT HOME). Varilo sa na oldschoolovom variči, ktorý vypadal skôr ako druh bomby, ale jedlo z neho šmakovalo na 10 bodov z 10 tich. (Pre Igora len na 7 lebo nechcel jesť cebuľu ktorú sme dávali do každého jedla).

V caravan parku boli veľmi luxusné sprchy, dokonca aj práčka a sušička takže sme chodili čistí a ani sme nesmrdeli. Večer boli vždy zaujímavé podujatia, kalby a iné druhy opijášov s bratmi Čechmi a Taliano-Rakúšanmi.

Dva dni pred odchodom z Val Senales sa prihodila nepríjemná vec Igorovi, a to na konci dňa. Nevyčekoval rýchlosť a pri sw 5 tke dopadol na denko rovno na ruku. Tamojšia horská služba a.k.a Polizia vedela iba po taliansky a s pomocou dvoch Sloveniek, ktoré tam pracovali sme sa nakoniec nejako dohodli. Išiel som s Igorom sanitkou až do Merana, kde nás čakali už lepšie správy a to, že zlomenina to nie je, akurát to mal tvrdo narazené a ponaťahované svaly, takže musel dostať na týždeň sádru. O týždeň sme mu ju dali na jeho požiadanie dole sekerou a všetko bolo v poriadku. Nemuseli sme zabíjať čas čakaním po nemocniciach.

Val Senales sme teda opustili a vybrali sa ešte na týždeň do Area 47 na začiatku Rakúskeho Ötztalu. Je to definované ako Ultimate Outdoor Playground a bolo tam naozaj množstvo atrakcií. Pre nás bola hlavne zaujímavá vodná časť arény, kde sa nachádzal skok do jazera, trampolíny, rôzne druhy slacklinov, lezecké steny a aquapark. Za cenu 22 € sme mali drevený indiánsky stan na jednu noc + super raňajky rovno pri jazere. Obyvatelia arény mali potom aj zľavnený vstup a my sme zaplatili na celý deň 5€ a zahŕňalo to skákanie do vody (zadarmo neoprén + záchranná vesta) a využívanie všetkých vyššie uvedených atrakcií. Skok do vody bol príjemný celkom dobrý air time takže dalo sa zabaviť, aj keď s jazdením vo Val Senales na snehu sa to nedalo porovnávať.